Časť 21

Milý denník

Začal sa nový rok a ja môžem s pokojnou mysľou povedať: ,,Ďakujem."

Bolo to úžasných 365 dní. Z osoby, ktorá si nebola až taká istá svojimi rozhodnutiami, sa stala žena plná odhodlania a riskov.

Áno, začala som si písať denníky, lebo som zistila že už malo krát na niečo zabudnem a pomáha mi to aj v sebarozvíjaní či precvičovaní gramatiky, keďže píšem články a venujem sa blogu.

Tento rok patril aj dobrodružstvám, ktoré som mala možnosť stráviť aj s Leanou. Samozrejme moja svorka nezaostávala. Ešte som Vám zabudla spomenúť, že výťažok peňazí, ktorý sa vyzbieral na konferencii v Lisabone, putoval na záchranu veľrýb a taktiež orangutanov v Indii. Na konferencii bolo 2000 až 3000 ľudí, ktorí sa vystriedali so svojimi prednáškami. Všetky psi sú zdravé, všetci moji priatelia sú zdraví, aj ja som zdravá, ale plačem. Slzy mi stekajú na tento kus papiera, ktorý vám píšem. Veľa sa toho za tento rok zmenilo. Sú to slzy šťastia a dobrých skutkov, ktoré som za tento rok spravila. Som hrdá sama na seba. Pamätajte, že je dôležité byť na seba hrdý, pretože to vás posunie vpred. Nechám sa unášať , neplánovať nič. S tým s čím nebudem spokojná, zmením. Hlavne chcem aby ste ma vnímali takou akou som bola minulý rok. Obetavou, starostlivou matkou, láskavou priateľkou a ďalších charakteristických čŕt, s ktorými ste ma opísali. Ďakujem aj Vám, že ste sa dokázali ponoriť do mojich zážitkov a potiahnuť so mnou rok.

Tak milý denník, budem sa ti zdôverovať aj keby som mala preplakať celé dni a noci. Chcem vedieť ako som sa cítila, aby som mohla lepšie na sebe pracovať a načrtnúť kúsok zo svojej duše. Ďakujem za každý úsmev ktorý mi bol tento rok venovaný a ktorý som venovala Vám. Mojim drahým čitateľom, či ľuďom ktorých som stretla. Venujte každému úsmev pretože nikdy neviete či ste sa neocitli v tej istej situácii ako ja. Mávam aj ťažké chvíle kedy mám chuť zatvoriť sa pred svetom a len tak sedieť s mojou svorkou a zjesť zmrzlinu na kilá.  Keď sa cítim sama, aj keď nie často, keďže mi robí spoločnosť moja banda ušiakov, zvyknem sa ísť prejsť na pláž alebo idem do kostola. Kostol vnímam ako veľmi citlivé duchovné miesto. Nie každý sa na takúto cestu dá. No ak ste veriaci je to ako keby vaša "povinnosť." Už by som sa vám ďalej rozpisovala, ale to chcem nechať na ďalšie moje "dych vyrážajúce" zážitky. Všetko, čo potrebujete , máte vo svojich rukách. Buďte vďační a vychovávajte všetko živé s láskou.